Páči sa mi jeden muž, pracuje ako vodič autobusu, takže ma často vozí. Je fajn. Ale tu je kameň úrazu mám pocit, že so mnou flirtuje a ja flirtujem s ním. Máva mi po každej, keď ma vidí napríklad len stáť na zastávke a keď s ním nejdem, usmieva sa na mňa stále, keď vystúpim z autobusu v ktorom je vodičom, tak mi máva na rozlúčku. Príde mi aj, že sa so mnou pokúša občas nadviazať konverzáciu viac než len na dobrý deň, ale napríklad keď idem z inej zastávky, než on je zvyknutý, že jazdím, opýta sa či nastupujem tu a podobne. Zdravie ma aj keď sa niekde len tak stretneme, zase usmieva sa na mňa, mrka na mňa. Jo mám pocit, že so mnou flirtujem.

Ale trápi ma, že keď teda so mnou flirtuje, doteraz neurobil prvý krok. Napríklad nepovedal si o kontakt, nepozve ma napríklad na kávu a pod. Je ale pravda, že pán na mňa pôsobí hrozne hanblivým dojmom. Aj v momente keď sa so mnou snaží nadviazať dlhšiu konverzáciu, než dobrý deň, tak mi príde, že sa hrozne červená… Neviem, či mám urobiť v tomto prípade ten prvý krok ja alebo nie, premýšľam nad tým stále. Ale dúfam, že si to blbo nevykladám a že to nie je len môj pocit, že sa mu páčim. Nerada by som, aby došlo k nejakému omylu.

Hlavne som hrozne introvertná a hanblivá ženská. Pre mňa je na nepredstavenie, že by som urobila v niečom prvý krok. Ale ja mám z neho tak šialene pocit, že sa mu páčim, ale že skrátka len k tomu prvému kroku nemá dostatok odvahy. Ani neviem, ako by som vôbec mohla takýto prvý krok urobiť. Aj on sa mi hrozne páči a stále na neho myslím, má taký krásny úsmev a celkovo je to pekný kus chlapa, nemá sa za čo hanbiť. Ja už nejaké skúsenosti so vzťahmi mám, ale neboli veľmi vážne a tentoraz by som chcela, aby som mala chlapa, čo ma bude mať rád takú, aká som a nebude sa stále pozerať len na to, čo robím za chyby a tak ďalej, snáď u neho mám šancu aspoň trochu.