S partnerom sme spolu 7 rokov a mame trojročné dieťa. Problémy boli už v začiatku vzťahu, vždy si našiel niečo čo mi vyčítal, napríklad, že nie som ani trochu empaticka, alebo že mám túžbu všetky ovládať a komandovať, že musím mať vždy pravdu. Treba keď som mu povedala, aby si niečo po sebe upratal, tak podľa neho len preto aby som ho mohla komandovať a mať nad ním moc. A už po roku vzťahu sa chcel rozísť, ale nakoniec to nikdy neurobil. Potom som otehotnela, keď som mu napríklad povedala aby bol so mnou pri pôrode tak som si vypočula aký som sebec. Už sa so mnou chcel rozísť aspoň 10x za tých 7 rokov a hovorí to čo 14 dni „všetkého do času, až bude syn väčší“ a tak ďalej.

No proste veľa frazií ako vyhrážky na možný rozchod. Hádky sú vždy kvôli úplnej hlúposti , ale on je potom schopné so mnou niekoľko dní nehovoriť alebo hovorí ale je odtazity a arogantné. Naposledy teraz v stredu sa so mnou zase chcel rozísť, vraj nech si už hľadám byt. Je mi z toho zle, pretože som stále na materskej a vlastné bývanie nemám. Ale už som sa začala po niečom včera obzerať. Dnes to zase vzal späť, ale s tým, že vina je moja, nikdy jeho, nikdy sa neospravedlnil po hádke, vraj sa mám zmeniť keď chcem aby s nama zostal.

Keď sa mu snažím povedať aký je on alebo mu vysvetliť, že dôvod hádky je smiešny, tak mi povie, že prekrúcam realitu, ale nie naschvál, že si toho vraj ani nie som vedomá. Je ochotný ísť do manželskej poradne, ale keď uvidí, že to nenesie výsledky, tak sa rozídeme. Podľa neho sa mám ako princezná a neväzím si to. Je pravda, že keď je v pohode tak je v pohode, so synom sa hrá, postráži ho keď chcem niekam ísť s kamaradkami, pozýva ma na večere, do sauny, doma celkom pomáha, pomôže mojim rodičom keď niečo potrebujem. Viem ale od jeho bývalého spolubývajúceho, že to s ním bolo hrozne, to spolubývanie. Prestával si veriť, pretože on ho stále kritizoval.